Rumunsko 2024 – motovýlet
Deň 1: Raňajky u Roba, betónové diaľnice a prvé “RO-dojmy”
Náš veľkolepý motovýlet začal tak, ako sa patrí – dobrým jedlom a ešte lepšou spoločnosťou. Raňajky u Roba v Prešove boli hotový kulinársky zážitok. Vajcová pomazánka bola taká vynikajúca, že by sa za ňu nemusel hanbiť ani MasterChef! Samozrejme, recept ostal Robovým starostlivo stráženým tajomstvom, a to aj po našich neúspešných pokusoch vyjednávať, podplácať či vyhrážať sa. Čo už, žalúdky naplnené, môžeme sa pustiť na diaľnice.
Dlhé kilometre po diaľnici nám dali dostatok času na obdivovanie krás betónu a asfaltu. Jedného kamaráta sme cestou vyzdvihli až niekde v Maďarsku – klasické motorkárske improvizácie. Keď sme sa začali baviť o spotrebe paliva, nálada nabrala na obrátkach. Všetci sme sa cítili ako králi cesty s dojazdom 300 km, až kým sa niekto po 150 km neozval, že by už bodla pumpa. Ukázalo sa, že pumpy v Maďarsku sú také zriedkavé, ako dobré vtipy na firemnom večierku.
Prekročenie rumunských hraníc bol ďalší highlight dňa. Čakali sme asi 20 minút v 33-stupňovej horúčave, čo mierne roztavilo našu náladu. Colníčka za okienkom, krásna ako modelka z časopisu, nás ignorovala s takou gráciou, akoby sme boli na VIP párty, kde sme nikomu nestáli za pozornosť. Ale humor nás neopustil – hovorili sme si, že to je len prvý dotyk rumunského šarmu.
A potom sme to uvideli. Prvé rumunské cesty. Za celé doobedie sme našli presne dve zákruty. Zvyšok bol nekonečný prúd áut a kamiónov, kde jazda na motorke bola ako tréning trpezlivosti. Keď sa konečne objavili seriózne zákruty, hneď sme to oslávili dvoma takmer vyvalenými motorkármi.
Cesta nás zaviedla cez Oradeu, jedno z najväčších miest západného Rumunska, známe krásnou secesnou architektúrou a historickým centrom. My sme však cez mesto len prefrčali, lebo naším cieľom boli rumunské hory a divočina. Cez Huedin sme zamierili k Sâncraiu, malej dedinke, kde sa dalo nasať atmosféru tradičnej rumunskej kultúry a pohostinnosti.
Pokračovali sme cez Calatele a popri priehrade Someșul Cald, kde sme prvýkrát zahliadli nádherné rumunské scenérie. Modrá hladina priehrady kontrastovala s okolitými horami a lesmi, a my sme si užívali jazdu, ktorá bola (zatiaľ) rovná. Až kým sme nedorazili do Albac, dedinky v Apusenských horách, ktorá je vstupnou bránou do skutočných dobrodružstiev.
Cestou sme splašili pár kráv a koní, čo pridalo našej jazde ten pravý vidiecky feeling. Zastávka pri vyhliadke na priehradu sa neobišla bez malého incidentu – jedna motorka skončila na boku kvoli schodu na krajnici. Našťastie bola bohato naložená, takže pád bol do “mäkkého” a zaradili sme to do našej série príbehov „Ako sme (ne)prežili rumunské cesty“.
Naša trasa pokračovala cez Campeni a Zlatnu, kde sme začali cítiť pravú chuť rumunskej histórie. Zlatna je známa svojimi starými baňami na zlato a striebro, čo jej dodáva zvláštny historický nádych. Cez Albu Iuliu, so slávnou pevnosťou Alba Carolina, sme sa dostali až do Sebeša, kde sme sa ubytovali v hoteli Leul de Aur. Hotel bol perfektnou oázou pre unavených jazdcov. Po dlhom dni na cestách prišla prednáška nášho kapitána o správnom obiehaní kamiónov a parkovaní vedľa seba. Väčšina partie bola zo slovenského východu, ale prvú slivovicu som musel vytiahnuť ja (z Bratislavy) – a ešte sa sťažovali, že je slabá! Našťastie, večera bola výborná a za rozumnú cenu. Po večeri sme si zabafkali z fajky, a tak sa skončil náš prvý deň – na jednotku.
Deň 2: Transalpina, Făgăraș a medvede – vitamín dobrodružstva pre nás všetkých
Ráno nás privítalo čerstvé slnečné lúče, ktoré otepľovali deň na príjemných 14 °C – ideálnych pre motorkárov, ktorí si občas myslia, že sú na motorke nesmrteľní. Plní nadšenia a kofeínu sme vyrazili priamo na Transalpinu, jednu z najvyššie položených ciest v Rumunsku. Táto ikonická horská cesta, oficiálne známa ako DN67C, sa tiahne naprieč horami Parâng v Karpatoch a ponúka úchvatné výhľady, ostré zákruty a scenérie, ktoré vám doslova vyrazia dych. Transalpina je stará rímska cesta, ktorá spájala Transylvániu s Walachiou a dnes je jednou z najpopulárnejších trás pre motorkárov a automobilistov, ktorí túžia po dobrodružstve.
Pre nás bola Transalpina symbolom slobodnej jazdy KONEČNE bez kamiónov a hustej dopravy. Po všetkom tom vzrušení z prvého dňa sme sa nevedeli dočkať. Avšak, po malej navigačnej chybe sme odbočili pri rieke Lotru a pokračovali po prúde rieky. Tým sme prišli o niektoré z najkrajších úsekov Transalpiny, avšak aj táto časť trasy mala svoje čaro. Rieka Lotru sa kľukatila cez lesy a hory, obklopená sviežou prírodou, ktorá nás udržovala v dobrej nálade.
Ostré zákruty, skvelý asfalt – až na tie momenty, keď sa zrazu objaví partia rumunských cestárov. Samozrejme, bez akejkoľvek značky alebo varovania, len tak, aby to bolo prekvapenie. Výsledok? Skoro sme tam hodili papuľu. Motorky ostali pofŕkané čerstvým asfaltom, čo sa síce nehodí na Instagram, ale v galérii zážitkov to bude mať svoje miesto. A keď sme si mysleli, že už nás nič neprekvapí, za ďalšou zákrutou nás čakala nová výzva: kone a kravy. No paráda! Najmä ak zákruty dávate so stupačkami takmer pri zemi.
Prešli sme okolo Lacul Vidra, krásnej priehrady ukrytej v srdci hôr, ktorá svojou modrou hladinou kontrastovala so zelenými kopcami. Táto oblasť je známa svojou krásou a je obľúbeným cieľom turistov a milovníkov prírody. Pokračovali sme cez Voinesitu, dedinu, ktorá bola naším posledným kontaktom s civilizáciou pred ďalšími kilometrami dobrodružstva popri rieke Lotru.
Cesta nás ďalej viedla cez Brezoi a Calimanesti, mestá v údolí rieky Olt, ktoré sú známe svojimi kúpeľmi a minerálnymi prameňmi. Tieto mestá sú miestom, kde sa príroda stretáva s históriou, a kde si návštevníci môžu vychutnať nielen krásu okolitých hôr, ale aj miestne liečivé pramene.
Naša trasa pokračovala do Râmnicu Vâlcea, hlavného mesta župy Vâlcea, a ďalej do Curtea de Argeș, jedného z najstarších miest v Rumunsku, známeho svojou ikonickou kláštornou katedrálou. Toto mesto má bohatú históriu a jeho názov je synonymom pre legendy o princovi Radu Negru a legendárnom staviteľovi Manole.
Potom sme zamierili okolo priehrady Argeș, monumentálnej stavby, ktorá svojou veľkosťou a majestátnosťou pripomína silu rumunskej prírody. Odtiaľ sme sa vydali hore na Făgăraș, ktorý má povesť najvyššieho pohoria v Rumunsku a vraj jedného z najkrajších kútov Karpát. Na naše nešťastie, práve v tom momente sa počasie rozhodlo, že nám pribalí dážď, ktorý bol prvý a jediný počas celého nášho výletu. A samozrejme, musel padnúť presne vtedy, keď sme sa tešili na veľkolepé výhľady.
Zamračené nebo a hustá premávka zaručili, že sme videli presne nič. A potom sa začali objavovať medvede. Medvede a ľudia, ktorí sa tvárili, že ich kŕmenie je národný šport. To spôsobilo zápchy a chvíľami sme sa cítili, že sme skôr v zoo než na horskej ceste.
Hustá doprava, ktorá akoby sa rozhodla nasledovať nás všade, prispela k tomu, že z tejto cesty sa stala skôr výzva pre naše nervy než potešenie pre oči. Niekoľko parádnych zákrut a jeden veľkolepý výhľad z horného parkoviska nám síce trochu zdvihli náladu, ale úprimne, ak by som mal porovnávať, švajčiarske, talianske alebo francúzske Alpy sú celkom iná liga. Tam, kde sa vám každá zákruta a výhľad zapíše do pamäte na celý život, tu sme si len povzdychli a pokračovali ďalej.
Aj keď sa Făgăraș snažil, romantické opisy a fotky na internete nám zrejme nastavili latku príliš vysoko. Možno sme boli jednoducho rozmaznaní našimi predchádzajúcimi alpskými skúsenosťami. Ale čo už, aspoň sme sa mali o čom rozprávať pri večeri a posťažovať si na nespravodlivosť počasia, ktoré sa rozhodlo kaziť náladu práve v tejto chvíli.
Naše dobrodružstvo dňa sme zakončili v meste Sibiu, jednom z najvýznamnejších historických a kultúrnych centier Rumunska. Sibiu, s jeho stredovekým centrom plným úzkych uličiek, námestí a starobylých kostolov, nás očarilo svojou atmosférou. Na noc sme sa ubytovali v hoteli Imparatul Romanilor, jednom z najstarších a najprestížnejších hotelov v meste. Je to wellness hotel v centre mesta s parkoviskom, ktoré bolo asi 400 metrov od hotela – taký malý maratón s batožinou. Samozrejme, prvá správa, ktorú posielam manželke, je jednoduchá: “Všetko ok, sme na mieste.” Wellness vyzeral, že svoje najlepšie roky má už za sebou, avšak malo to svoje čaro. Po saune a relaxácii sme sa všetci stretli pred hotelom, kde predávali zmrzlinu na váhu – to som inde zatiaľ nevidel.
Večer sme vyrazili na miestnu špecialitu – rebrá a metrové pivo. Tu však začala veľká zvada s vedúcim reštaurácie. Nemali dosť miesta pre našu partiu (len pre šesť ľudí) a posielali nás do vedľajšieho podniku, kde mali v ponuke iba schnitzel. Po neúspešnom hľadaní iného podniku sme sa nakoniec vrátili a dohodli, že aspoň šesť z nás si vychutná rebrá, zatiaľ čo zvyšok bude musieť prehltnúť schnitzel. Nakoniec sa kamarát rozhodol vyjednávať a – samozrejme – keď niekam pošlete Peťa, vybaví všetko. Tak sme zrušili objednávky na schnitzle a opäť sa presunuli na rebrá. Rebrá boli famózne – španielske, transylvánske, mexické, medové a francúzske. Na záver sme si dali lávový koláč a už tradične: bafkanie z fajky a rozhovory o tom, čo nás čaká zajtra.
Deň 3: Rovné cesty, nekonečno kamiónov, Drakulov hrad a nezabudnuteľný hotel
Ráno začalo takmer pokojne. Raňajky boli obstojné, ak nepočítame ten menší chaos, keď sme dorazili pár minút pred otvorením kuchyne. Obsluha bola v strese, ale káva tiekla a my sme boli pripravení vyraziť. Naložili sme batohy na motorky, zapli helmy a s nadšením sme sa pustili na ďalšiu etapu našej cesty.
A tu sa začala rumunská cestná realita – nekonečne rovné cesty, ktoré vedú z ničoho do ničoho, samé autá a kamióny. Zo Sibiu smerom na mesto Făgăraș sme boli v štádiu, keď sa zdá, že aj asfalt pod vami zíva nudou. Vtedy som naberal presvedčenie, že do Rumunska už jazdiť nepôjdem.
Naša prvá zastávka bola v Bran, kde sa týči jeden z mnohých Drakulových hradov. Kde je Drakula, tam sú aj turisti – a to presne platilo aj tu. Hrad obkľúčený hordami návštevníkov a trhmi plnými suvenírov, kde sa dalo kúpiť všetko od „originálnych“ Drakulových zubov až po magnetky s jeho portrétom. Nakúpili sme pár suvenírov, aby sme si splnili turistickú povinnosť, a pokračovali sme ďalej.
Obišli sme mesto Brașov a zamierili sme k Sighișoare. Tam sme sa zvrtli na severovýchod a skončili v dedinke Bulgareni. Tu prišla tá pravá motorkárska zábava – 4 km šotoliny nás zaviedli na úžasné miesto s monumentom Krista – Inima lui Isus.
Z tohto miesta bol nádherný výhľad na okolitú krajinu, ktorý sme si poriadne zdokumentovali. Náš kamarát sa rozhodol, že šotolina je ideálny terén na testovanie hraníc svojej motorky a svojich vlastných kostí. Po krátkom šantení, kde si každý vyskúšal svoje off-road zručnosti (alebo ich nedostatok), sme sa opäť vydali na cestu.
Naša trasa viedla k priehrade Lacul Zetea, odtiaľ sme zamierili do mesta Gheorgheni a napokon k čerešničke dňa – nádherných tiesňav Bicaz-Chei. Cesta bola skutočne malebná, s dramatickými skalnými stenami a hlbokými priepasťami, ktoré sa týčili po oboch stranách. Avšak, krása týchto miest bola trochu zatienená tým, že sme tu neboli sami – množstvo áut a turistov vytváralo dojem, že sme sa ocitli v dopravnej zápche uprostred prírody. Pokračovali sme cez Lacu Roșu a potom cez tiesňavy až do dediny Stejaru.
Večer priniesol malú orientačnú výzvu, keď sme chvíľu blúdili pri hľadaní nášho hotelíka, schovaného niekde za dedinou v lone prírody. Nájdenie hotela bol malý triumf, ktorý nás všetkých naplnil nádejou – krásna lokalita, obrovský potenciál. Ale potom sme vošli dnu. Hotel, ktorý mal byť oázou pokoja, sa ukázal byť skôr pamätníkom nedbanlivosti. Bolo tam viac pavučín ako v Drakulovej jaskyni, voda netiekla a sanitárne vybavenie si pamätalo lepšie časy, pravdepodobne z čias komunizmu. „Wellness“ sa rovnalo „illness“ – studený bazén, studená večera a jedno jediné menu, ktoré by rozplakalo aj železného chlapa.
Deň sme zakončili so sarkastickým úsmevom, že sme našli skutočný poklad – hotel, ktorý nás vyliečil z naivity, že každý útulný penzión v prírode musí byť zákonite skvelý – veď má vysoké hodnotenie na booking.com.
Deň 4: Konečne poriadne jazdenie a raj na zemi v podobe hotela
Dajak vyspatí z noci v našom nefunkčnom hoteli sme vstali do ďalšieho sľubného dňa. Prvá úloha bola jasná: zbalíme veci, oblečieme sa a ideme na raňajky. To, čo nás však čakalo v jedálni, by vystresovalo aj ľadového medveďa na Sahare. Personál pobehoval s očami ako taniere, akoby práve prebiehala evakuácia. Kávu nám podávali v dvoch variantoch: „krátka“ a „dlhá,“ čo v skutočnosti znamenalo „hrozná“ a „ešte horšia“. Chutí to ako zriedená nesca a po prvom hlte si vážne začínam vážiť instantnú kávu v prášku.
Raňajky sa skladali zo starého chleba a krásne upraveného taniera s niečím, čo by som za normálnych okolností ani nevzal do ruky. Smrdiaci ovčí syr a bryndza, ktorá asi zažila lepšie časy, boli pre mňa jasným signálom, že sa radšej najem z vlastných zásob. Išiel som ku motorke a s veľkou chuťou som si dal proteínovú tyčinku. Možno nudná, ale aspoň som vedel, čo jem.
So Stejarom sme sa rozlúčili počas sviežeho rána. Bola sobota, prázdniny, a čo to znamená? Kooooonečneeeee žiadne kamióny! To bol lepší pocit než prvý dúšok dobrej kávy – teda nie tej v našom hoteli. Na prvej pumpe sme si dali skutočné raňajky teda konečne niečo, čo chutilo ako jedlo. Vyhladnutí ako vlci sme zjedli všetko, čo sa dalo.
Pokračovali sme okolo nádhernej priehrady Bistrita a musím povedať, že konečne sme našli to, prečo sme do Rumunska prišli – krásne cesty, super asfalt, zákruty a hlavne, žiadna hustá doprava. Jazda bola úžasná, skutočný zážitok. Zastavili sme sa na mieste Piatra Teiului, kde sme si spravili spoločné foto pod obrovskou skalou s krížom. Pokračovali sme pozdĺž rieky Bistrita, nadšenie z krásnej jazdy nás úplne pohltilo.
Dostali sme sa do mesta Vatra Dornei, kde sme sa rozhodli osviežiť s kávou. No opäť sme dostali niečo, čo by skôr pasovalo na exkurziu po rumunskej kávovej kultúre „čo nevypiť“. Našťastie, situáciu zachránil chutný lávový koláč, takže sme sa necítili úplne sklamaní.
Keď sme sa konečne odlepili od kaviarne, pri odchode sa nám Šaňo niekde stratil.
Po nájdení a intenzívnom predbiehaní pri doháňaní našej partie sme sa dostali na nížinu, kde nás privítalo horúce počasie. Otočili sme na juh v meste Petrova a po niekoľkých dedinkách sme objavili perfektné jazdecké miesto – cestu DN18 do Baia Sprie. Pre tých vpredu to bol strelecký pretek a pre tých vzadu tréningová zóna. Jedna motorka sa prehriala a prevodovka začala štrajkovať, ale nič, čo by nás zastavilo.
Zastávka na tankovanie a vyrazili sme do nášho posledného hotela – Lostrita Pastravarie. Po vstupe do tohto hotela som mal pocit, že som vstúpil do raja. Po všetkých tých strastiach sme našli miesto, ktoré nám vynahradilo všetko utrpenie na ceste. Hotel bol vynikajúci, čistý, s perfektným vybavením. Rovno som sa vrhol do vody, aby som zo seba zmyl prach a únavu celého dňa.
Wellness bol skvelý a kuchyňa ešte lepšia. Takú večeru som zažil málokde – objednali sme si takmer všetko z menu: syrový tanier, čerstvé ryby, šťavnaté stejky, dezerty, koktaily… Nebyť tohto miesta, nemám chuť sa vracať do Rumunska. Ale tu, sme si povedali, že Rumunsko má svoje čaro. Stačí vedieť, kde ho hľadať.
Deň 5: Posledné priesmyky, veselý cintorín a rozlúčka s Rumunskom
Ráno sme sa zobudili v úplnom kontraste s tým, ako vyzerali naše predchádzajúce noci. Vynikajúco vyspatí, ako králi po víťaznej bitke, sme si užili skvelé raňajky. Všetko bolo také, ako má byť: káva, ktorá chutí ako káva, jedlo, ktoré vyzerá a chutí skvelo. Neboli tu žiadne prekvapenia v podobe pokazeného ovčieho syra alebo vody, ktorá netečie. S ťažkým srdcom, ale spokojní sme zbalili veci a vydali sa na cestu.
Naša prvá myšlienka bola jasná – rovno na už včera jazdené passo, lebo prečo si nedopriať ďalší zážitok z tej krásnej cesty. No už po piatich minútach sa zrazu Robo zastavil a prehľadáva vrecká. Ako vo filme, keď hlavný hrdina hľadá kľúče od auta, a my všetci vieme, že tie kľúče sú stále v zapaľovaní. Ukázalo sa, že Robo nechal doklady v hoteli. No super, prvá akčná scéna dnešného dňa.
Robo sa vrátil do hotela, zatiaľ čo my sme ho čakali na najbližšej pumpe. Aby sme si skrátili čas, náš kamarát sa rozhodol urobiť nám malú diskotéku na svojom Goldwingu. Svetlá blikali, hudba hrala, a my sme si užívali mini rave party priamo na rumunskej benzínke. Keď sa Robo konečne vrátil, vydali sme sa na jazdu priesmykom.
A tu prišiel prvý adrenalínový moment dňa. Niekomu tiekla nafta a zákruty mali šmykľavú stopu. Niekoľkokrát nám veru zovrelo polky… Našťastie, všetci sme to zvládli a mohli sme pokračovať srdcom tej krásnej horskej cesty.
Ďalší cieľ na našej trase bol posledné zaujímavé miesto, ktoré sme plánovali navštíviť v Rumunsku – veselý cintorín Biserica Sapanta. Už samotný názov hovorí, že tu niečo nehrá, ale v skutočnosti je to veľmi zvláštne a fascinujúce miesto. Hroby sú ozdobené farebnými a vtipnými náhrobkami, na ktorých sú často písané veselé básničky o živote a záľubách zosnulých. Atmosféru ešte viac umocnilo to, že bola nedeľa a všetci domáci chodili v tradičných krojoch. Robo sa hneď chopil príležitosti a odfotil sa s miestnymi kráskami, pretože čo je lepšia pamiatka z Rumunska ako selfie s dámami v kroji?
Po krátkej prestávke na kávičku a ďalšom kole obdivovania farebných náhrobkov sme sa rozhodli, že je čas zamieriť domov. Vydali sme sa na cestu k hraniciam a začali naše záverečné dobrodružstvo – prejsť cez Maďarsko a jeho nekonečné diaľnice. Viete, cesta domov je vždy trochu melancholická, keď sa skončia všetky zážitky, ale zároveň sa človek teší na vlastnú posteľ.
A tak sme opustili Rumunsko, krajinu plnú kontrastov, krásnych scenérií, divokých priesmykov, pavučín v hoteloch a káv, ktorú by ste nechceli piť. Ale prišli sme na to, že Rumunsko má svoje čaro a určite stojí za to ho zažiť. Možno len s malou prípravou na to, čo vás čaká, a s vedomím, že nie všetko bude podľa predstáv. Ale to je presne to, čo robí z motovýletu skutočné dobrodružstvo.
Vďaka úžasnej partii a dobrej nálady to bol opäť raz skvelý výlet a tešíme sa na ďalší…
Juraj
